Haile Selassie pôvodne Tafari Makonnen sa narodil v Etiópii v roku 1892. V roku 1911 sa oženil sa s Wayzaro Menen - dcérou Cisára Menelika II. Stanúc sa princom (Ras), Tafari si získaval väčšiu pozornost a obľúbenost u Kresťanskej väčšiny na dvore než Menelikov vnuk Lij Yasu, a to hlavne pre jeho pokrokovú povahu počas nasledovného politicky nestabilného obdobia. V roku 1917 bol menovaný regentom a následníkom trónu, ale na faktickú vladársku moc získal po smrti Cisárovnej Zauditu.
V rokoch 1917 - 1928 Tafari cestoval do miest ako Rím, Paríž a Londýn. Bol fakticky prvým etiópskym panovníkom, ktorý vycestoval do zahraničia. Zauditu umrela v novembri 1930 a Tafari bol korunovaný za cisára, 111-teho následníka trónu po kráľovi Šalamúnovi. Pri tejto príležitosti si zmenil meno na Haile Selassie, co v preklade znamená "Sila najsvätejšej trojice". V ďalšej časti tohto článku sa môžete dozvedieť o Selasieho pokrokovej politike a pokusom o modernizáciu Etiópie pomocou výdobytkov technológie a clenstva vo svetovej komunite. Dôkazom toho bol aj etiópsky boj proti Taliansku počas 2.Svetovej vojny, kedy bol Selassie prijatý Ligou národov a jeho popularita a celosvetová pozornosť vzrástla vďaka jeho úsiliu smerom k humanite a suverenite Etiópii.

Etiópia bola na kultúru a prírodné zdroje bohatá krajina. Európske koloniálne mocnosti ju považovali za suverénnu od 19. Storočia. Selassieho predkovia úspešne rozšírili svoje impérium v rokoch 1880- tych a uzavreli dohody s Talianmi, ktorí si boli vedomí imperiálnym potenciálom severnej Afriky. Vzťahy začali byt napäté, okolo roku 1890, ked sa Briti a Taliani dohodli, že Etiópia by mala spadať pod Taliansky vplyv. Aj napriek príležitostným konfliktom si Etiópia za vlády Menelika udržala suverenitu a tu vidíme miesto pre vodcovstvo Selassieho: slobodná Etiópia s talianskymi, francúzskymi a britskými kolóniami v susedstve a zámerom Talianov rozširovať svoje územné nároky kedykoľvek ich sila vzrástla a vyskytla sa možnosť.

Ešte predtým, ako bol Selassie korunovaný za panovníka, začal práce na modernizácii Etiópie na úroveň, ktorú videl v Európe počas jeho návštev. Počas príprav na panovanie uskutočnil kroky na úpravu legislatívy, administratívy, verejného školstva a tiež zdravotných a sociálnych služieb. Dôležitejšia však bola jeho úloha v diplomacii, kde Selassie pôsobil smerom k pozdvihnutiu etiópskej pozície, suverenity a zabezpečení zahraničných spojencov. V roku 1919 Etiópia žiadala o členstvo v Lige národov, ale pre ešte stále intenzívne pretrvávajúce otrokárske praktiky bola táto žiadost zamietnutá. Do roku 1923 bolo však prácou cisárovnej Zauditu obchodovanie s otrokmi zrušené a tak bola Etiópia jednomyseľne prijatá do Ligy. Následne hľadal podporu oslobodením existujúcich otrokov a ich detí. Za týmto účelom dokonca vytvoril vládnu kanceláriu. Jednou s jeho najdôležitejších úloh bolo Selassieho presadenie dvadsaťročnej zmluvy o priatelsľve medzi Talianskom a Etiópiou v roku 1928. V roku 1930 prijal zákon o zákaze predaja zbraní v Etiópii a prijal vládne nariadenie o nákupe zbraní pre nákup zbraní pre obranu a proti vnútorným nepokojom.
V roku 1931 prijal Selassie prvú Etiópsku ústavu, ktorá mala presmerovať vládnu moc z viacerých stupňov na jeho a jeho priamych potomkov. Tento posun priniesol zvýšenie efektívnosti pri modernizácii Etiópie pomocou administratívy a so zmyslom pre solidaritu. Donútil tak úradníkov z viacerých regiónov buď oponovať mu s vedomím si vlastizrady, alebo ho podporiť. Do roku 1934, po niekoľkých potlačených povstaniach, všetci hlavný úradníci boli buď jeho podporovateľmi alebo mimo vplyvu na impérium, v okrajových regiónoch Etiópie. Selassie lojalitu odmeňoval stavaním škôl, univerzít, novín a takisto zvýšenou dostupnosťou elektriny, telefónu a verejných zdravotných služieb. V roku 1931 bola tiež založená aj Bank of Etiopia (Etiópska banka) a zavedená etiópska mena.

Hoci sa zmeny v Etiópii podporované Selassiem a jeho novou progresívnou vládou zdali veľmi sľubné, stále pretrvávala hrozba pre rozvíjajúcu sa krajinu. Keď Benito Musolini získal v Taliansku roku 1922 moc táto hrozba ešte vzrástla. Severoafrická kolónia Eritrea, ktorá bola v Talianskej správe, bola zárukou v ich Africko-Talianskom spolužití od 1890-tych do roku 1922, kedy Musoliniho administratíva začala presadzovať nadradenosť Talianskych obyvateľov ba dokonca zosilnovať segregáciu obyvateľstva. Až do roku 1928 Taliansko podnikalo kroky k mieru, ale bolo zjavné, že Musolini chce Eritreu iba ako strategickú základňu pre budúce dobývanie Afriky. V decembri 1934 prebehol talianskymi silami zjavne vyprovokovaný incident ktorý súvisel s etiópskou eskortou k studniam vo Welwelu, ktoré používali púštni nomádi. Liga národov však obe strany zbavila viny, a to uistilo Musolíniho, že nebude odsudzovaný za dalšie vojnové taženia. Taliansko napadlo Etiópiu iba o mesiac neskôr bez vyhlásenia vojny. Liga národov sice odsúdila Taliansko ako agresora, ale žiadne ďalšie kroky neboli podniknuté. Boje trvali sedem mesiacov a Etiópia bola pomerne rýchlo zatlačená. Selassie našiel svoje vojská neporovnatelne nevybavené a bol šokovaný použitím chemických zbraní Talianmi a nedostatkom aktivity zo strany Ligy národov. 2. Mája 1936 bol nútený odísť do exilu. Tento krok pozdvihol veľkú vlnu tvrdej kritiky od všetkých, čo ho videli ako cisára - bojovníka. 30. júna Haile Selassie odišiel do Ženevy hľadať pomoc u Ligy národov. Predniesol silný prejav v ktorom spomenul nedostatočné zosilnenie zbrojného embarga a pomerne efektívne vykreslil následky nedostatku akcie zo strany Ligy: Či vôbec existuje niečo také ako kolektívna bezpečnosť alebo iba medzinárodná nespravodlivosť. Jeho prejav bol prijatý poslucháčmi z celého sveta pomerne emotívne  a najmä u amerických si získal veľké sympatie. Selassie uspel v zabezpečení podpory zo strany Spojených štátov a Ruska minimálne ústne, ale Británia a Francúzsko stále uznávali Taliansky nárok na Etiópiu.
Pokým bol Selassie v exile, talianske sily postavili novú vládu a pokúsili sa o zlomenie pretrvávajúcej revolty masakrami a segregáciou. Selassie sa v Británii ustavične snažil o získanie podpory verejnosti v tažkej situácii pre svoju krajinu. Dostalo sa mu iba malej pozornosti, až pokial Taliansko nevstúpilo v júni 1940 do vojny po boku Nemecka. Následne potom Británia a Selassie spolupracovali na obnovení povstania zostávajúcich etiópskych vojsk. V roku 1940 sa presídlil do Chartúmu (hl. mesto Sudánu) aby bol v užšom kontakte so svojimi jednotkami a britkými koordinátormi. S armádou britských, juhoafrických, afrických a etiópskych vojakov vstúpil do Addis Abeby 5. mája 1941, ale boje pokračovali až do januára 1942. Počas tohto obdobia Selassie kontroloval vnútorné záležitosti ale potreboval pritom oprávnenie od Britov. Po svojom návrate ustanovil bez konzultácie s Britmi sedemčlenný kabinet a guvernéra Addis Abeby. Briti pomohli Etiópii vycvičit novú armádu s podmienkou výmeny skúsených úradníkov v na mieste tradicnej šlachty. On britskú pomoc odmietol, nakoľko tieto reformy by vážne ohrozili jeho vlastnú schopnosť riadiť krajinu. Jeho tvrdohlavosť a prezieravosť pri zachovávaní si moci ukázali Selassieho ako predurčeného diktátora, ale určite nie bez prínosu pre Etiópiu. Zmodernizovanie Britmi zahrňujúc menu, industrializáciu a administratívu ukázala Selassiemu hlavnú dôležitosť modernizácie pre potrebu prežitia. Pokúsil sa podmaniť si Eritreu, ale desatročia talianskeho vplyvu poskytli pár Eritreanom zmysel pre nezávislosť a tak Briti zmarili jeho plány.

Ked sa Selassie vrátil k moci zistil potrebu spoľahlivej daňovej základne a tak zaviedol rovnú dan založenú na vlastníctve pôdy. Nanešťastie, šľachta v niektorých provinciách proti tejto dani bojovala a tu sa naskytol priestor pre opozíciu k novej vláde. Selassie ustúpil so svojich nových daňových skupín a zaviedol desiatok pre všetkých šľachtických majitelov pôdy, ktorí sa bránili, a tak sa daňové bremeno iba prenieslo na nájomcov. V roku 1948 sa prebehla Selassieho ďalšia veľká reforma okolo Ortodoxnej cirkvi. Presunul zodpovednosť menovať patriarchov na seba, čím spôsobil prevrat v tradícii pretrvávajúcej šestnásť storočí.
Po Druhej svetovej vojne sa Selassie javil ako pokorný ale rastúci svetový vodca. Etiópia bola zakladajúcim členom OSN a Organizácie africkej jednoty. Haile Selassie, sa po pomoci od Britov od nich v roku 1953 odvrátil, hľadajúc a rozvíjajúc na pomoci založené vzťahy s USA a neskôr hľadajúc a nachádzajúc pomoc u rôznych krajín ako Taliansko, NSR, Taiwan, Juhoslávia, Švédsko a ZSSR.
Vo vnútri svojej krajiny Selassie uprednostňoval politický realizmus s cieľom nastoliť mier medzi mnohými etiópskymi etnickými a ekonomickými skupinami cestou umiernenosti a kompromisu. Aj napriek silnejúcemu postaveniu na medzinárodnej politickej scéne jeho vplyvu na vnútornú situáciu sa nedostávalo významnej podpory, čo do budúcnosti viedlo problémom v stabilite jeho postavenia ako panovníka. Cisár sa pokúsil o ďalšie posilnenie vlády vymenovaním čerstvo vyštudovaných ministrov s viac špecializovanými úlohami a právomocami. Ustanovil centrálny súd a sám sa vyhlásil za jeho sudcu. V roku 1955 vyhlásil novú národnú ústavu. Ústava bola podporená novým, mladým, v zahraničí vyštudovaným zborom, ktorý sympatizoval so Selassieho reformami a intelektuálne podporoval jeho vyhlásenia. Bol tiež výrazne ovplyvňovaný Selassieho záujmom o medzinárodné povedomie, z čoho prosperovalo mnoho afrických krajín s koloniálnou nadvládou.Etiópia si stále kládla požiadavky na Eritreu. Nová ústava vyzdvihovala Selassieho náboženský nárok na moc, a aj ked zaručovala niekoľko prevažne amerických zákonov (sloboda prejavu, zhromaždovania, riadny súdny proces) ľud Etiópie, ktorý bol nedostatočne gramotný a nezávislý od moci miestnej šlachty, nemohol dostatočne oceniť tieto vyhlásenia.

Selassieho významné zmeny v etiópskej vláde sľubovali obrovské reformy a keď boli zrealizované a začali sa dostavovať výsledky, v decembri 1960 prebehol Addis Abebe prevrat. Stalo sa to počas Selassieho návštevy zahraničia, keď bol na jednej s jeho obvyklých diplomatických misií. Aj ked bol spočiatku úspešný, prevratu vedenému cisárskou strážou, šéfom polície a intelektuálnymi radikálmi sa však nedostávalo potrebnej podpory verejnosti a bol potlačený ešte pred cisárovým návratom a jeho využitím lojality armády, letectva a cirkvi. Aj keď bol prevrat neúspešný viedol k polarizácii tradicionalistických a progresívnych frakcií a verejnému záujmu o nápravu v ekonomickej, sociálnej a politickej pozícii obyvatelstva.
Po prevrate sa Selassie snažil o utíšenie svojich oponentov hlavne pridelovaním pôdy úradníkom ale iba s malými politickými, alebo sociálnymi reformami. V roku 1966 bol vytiahnutý plán na reformu daňového systému so zámerom zničit vplyv vlastníkov pôdy na ekonomiku, v parlamente bol však energicky odmietnutý, nakoľko všetci členovia boli vlastníkmi pôdy. Obdobie pred rokom 1974 bolo plné rastúcej inflácie, korupcie a hladomoru, a tiež plné rastúcich nepokojv zo strany mnohých organizovaných mestských skupín a organizácií. Selassie zorganizoval svoje vojsko tak, že jednotlivé skupiny boli postavené proti sebe z hľadiska triedy, výhod a zaobchádzania aby im nebolo umožnené získat silu ohrozujúcu jeho postavenie. Všeobecne sa to však chápalo tak, že suchota a hladomor vo vnútri armády a na verejnosti boli úmyselné, a že začali miznúť občianske práva. Vzbura v armádnej jednotke zacala 12. Januára 1974. Vo februári nasledovalo niekoľko provinčných prevratov. Začiatkom júna sa sformovala skupina asi 120-tich vojenských dôstojníkov skupina známa ako DERG (výbor) ktorá reprezentovala armádu a za zavretými dverami pracovala na vojenskom uchopení moci. Hoci prehlásili podporu cisárovi, začali zatýkat aristokraciu a členov parlamentu, ktorí boli spájaní so starým poriadkom. Táto skupina efektívne odstránila Selassieho nástroje moci hned ako sa chopila vojenskej kontroly. V júli 1974 DERG požadoval novú ústavu; keď ju uznali ako neuspokojujúcu ich ideológiu "Etiópia predovšetkým" prikročili k podkopávaniu cisárovej autority pričom zožali úspech a podporu verejnosti. Cisárov palác a majetok boli znárodnené v auguste a Selassie bol okamžite obžalovaný zo zodpovednosti za hladomor začiatkom 70-tych rokov, ktorý zabil tisícky ludí. 12. Septembra bol formálne zbavený vlády, uväznený a moc bola daná Derg-u, formálne premenovaného na Dočasný vojenský administratívny výbor. V auguste 1975 Jeho Cisárska Výsost Haile Selassie I za záhadných okolností zomrel v domácom väzení a bol tajne pochovaný. Jeho prvotný odkaz etiópskej hrdosti a suverenity sa zmenil na zápas medzi starým a novým poriadkom. Starý poriadok bol efektívne zničený v roku 1977 a DERG začal so svojou agendou socializmu v etiópskej vláde.