Prejav, prednesený H. Sellasiem údajne v Kalifornií vo februári 1968. Avšak podľa historikov to bolo skôr na pôde OSN, 6.10.1963. Tento prejav (vybrané časti) zhudobnil Bob Marley v pesničke WAR na albume Rastaman Vibration.

Adresované spojeným národom 6.10.1963
Pán prezident, vážený delegáti.

Pred dvadsiatimi siedmimi rokmi som ako cisár Etiópie vystúpil na tribúnu v Ženeve vo Švajčiarsku pred Ligu národov dožadujúc sa podpory proti deštrukcii, ktorá bola rozpútaná proti môjmu bezbrannému národu fašistickými votrelcami. Hovoril som tiež o svetovom vedomí. Moje slová ostali bez povšimnutia, ale história svedčí o vážnosti varovania z roku 1936.

Dnes stojím pred svetovou organizáciou, ktorej sa podarilo odsunúť zodpovednosť jej zdiskreditovaného predchodcu. Tento orgán je symbolom princípu kolektívnej bezpečnosti, ktorej som sa neúspešne dovolával v Ženeve. Tu, na tomto zhromaždení spočíva najväčšia, a možno posledná, nádej na mierové zachovanie ľudstva.

V 1936-om som vyhlásil, že zlyhala celková medzinárodná morálka a nie iba Dohoda ligy. Záväzky, povedal som vtedy, majú malú hodnotu, keď chýba vôľa ich dodržať. Charta spojených národov vyjadruje ušľachtilé úsilie človeka: zrieknutie sa sily pri urovnávaní sporov medzi štátmi; zaistenie ľudských práv a základných slobôd pre všetkých bez ohľadu na ich rasu, pohlavie, jazyk, či vierovyznanie; zaručenie celosvetového mieru a bezpečnosti.

Ale aj toto, podobne ako Dohoda sú iba slová; ich hodnota závisí od jedine od našej vôle pozorovať a hodnotiť ich a dávať im obsah a zmysel. Zachovanie mieru a garancia základných ľudských práv vyžaduje odvahu a ustavičnú bdelosť: odvahu hovoriť a konať, a ak bude potreba, trpieť a zomrieť, za pravdu a spravodlivosť; ustavičnú bdelosť, že ani najmenšie porušenie medzinárodnej morálky neostane nepovšimnuté a nevyliečené. Tieto lekcie musia byť prenášané každou úspešnou generáciou a že generácia bude skutočne šťastná, ak sa poučí z iných ako svojich trpkých skúseností. Táto organizácia a každý z jej členov nesie ťažkú a rešpekt budiacu zodpovednosť: osvojiť si múdrosť histórie a použiť ju na problémy súčasnosti, z dôvodu aby sa budúce generácie mohli rodiť, žiť a zomierať v miery.

Záznamy OSN počas pár krátkych rokov jej existencie poskytujú ľudstvu pevný základ pre povzbudenie a nádej do budúcna. Spojené národy sa odvážili konať tam, kde sa neodvážila Liga - v Palestíne, Kórei, Sueze, v Kongu. Medzi nami dnes nie je nik, kto sa nepochybuje nad reakciami tohto orgánu, keď motívy a činy sú spochybnené. Názor tejto organizácie dnes rezonuje ako mocný vplyv pri rozhodnutiach ich členov. Pozornosť svetovej mienky, zameranej Spojenými národmi na porušenia zradcami ľudskej spoločnosti, sa dosiaľ javili ako efektívna záruka bezpečnosti proti nekontrolovanej agresii a bezmedznému porušovaniu ľudských práv.

Spojené národy pokračujú v zmysle fóra, kde národy smú, ak majú záujem, predkladať kauzy pred svetovú mienku. Poskytuje tak nevyhnutný únikový ventil, bez ktorého pomalé stupňovanie tlaku by v dlhodobom horizonte mohlo vyústiť do katastrofickej explózie. Činmi a rozhodnutiami urýchľuje dosiahnutie slobody mnoho ľuďom krajín Afriky a Ázie. Jej snaha prispela k zlepšeniu životného štandardu ľudí v mnohých kútov sveta.

Za to všetko sa musíme poďakovať. Keď tu dnes tak stojím, ako nejasné a vzdialené sa zdajú byť spomienky na rok 1936. Aké odlišné sú postoje človeka v roku 1963. Vtedy sme žili v atmosfére duseného pesimizmu. Dnes, prevažuje duch obozretného radostného optimizmu. Ale každý z nás vie, že čo bolo urobené, ešte stále nie je postačujúce.

Rozhodnutia Spojených národov boli a stále sú príčinou frustrácie, keď individuálne členských štátov ignorujú prehlásenia a nevšímajú si odporúčania. Páky organizácie boli oslabené, keď sa členské štáty vyhýbajú zodpovednosti. Autorita organizácie bola zosmiešnená, keď členské štáty pokračovali v porušovaní jej nariadení sledujúc svoje vlastné ciele a závery. Pokračujúce problémy nás zamorujú v skutočnosti rastú spomedzi členských štátov organizácie, ale organizácia je neschopná presadiť si akceptovateľné riešenia. Ako tvorca a vymáhač medzinárodného práva to, čo Spojené národy dosiahli je bohužiaľ stále vzdialené od cieľa medzinárodnej komunity národov.

To neznamená, že Spojené národy zlyhali. Žil som príliš dlho uchovávajúc si mnoho ilúzií o základnej veľkodušnosti človeka, pokiaľ došlo k tvrdej konfrontácii v otázke kontroly nad ich bezpečnosťou a ich vlastníckymi záujmami. Dokonca ani dnes, keď je tak veľa v stávke by mnoho národov dobrovoľne nezverilo ich osudy do cudzích rúk.

Dnes je pred nás postavené toto ultimátum: zabezpečiť podmienky pomocou ktorých bude ľudstvo poverovať jej bezpečnosťou väčšiu entitu, alebo riskovať rozdrvenie; presvedčiť občanov, že ich záchrana ostáva podriadená národným a lokálnym záujmom v záujme ľudskosti, alebo ohrozenia ľudskej budúcnosti. Toto sú úlohy, včera nezohľadňované, dnes základné, ktoré musíme sa snažiť dosiahnuť.

Pokiaľ to bude uskutočnené, budúcnosť ľudstva ostáva riskantná a permanentný mier otázkou špekulácie. V Charte organizácie nie sú zapísané žiadne zázračné návody, žiaden jednoduchý krok, žiadne slovo, ktoré môžu automaticky garantovať, čo hľadáme. Mier je dennodenný problém, výsledok množstva udalostí a riešení. Mier nie "je" ale " prichádza". Nemôžme uniknúť hrozivej možnosti katastrofy prepočítania sa. Správne rozhodnutia však môžeme dosiahnuť pomocou nespočetných čiastkových problémov, ktoré vyvstávajú každým novým dňom, a tak budeme môcť vykonať náš diel a možno od nás racionálne očakávať v roku 1963 k zachovaniu mieru. Je to tu, že Spojené národy nám slúžia nie perfektne, ale predsa. A v prípade zvýšenia možností ktorými smie organizácia lepšie poskytovať my poslúžime a prinesieme bližšie k najušľatilejším cieľom.

Dnes spomeniem skratke iba dve základné otázky ktoré sa hlboko dotýkajú každého človeka: odzbrojenie a nastolenie skutočnej rovnosti medzi ľuďmi. Odzbrojenie sa stalo vážnym imperatívom dnešnej doby. Nehovorím to preto, že zrovnávam neexistenciu zbraní s mierom, alebo pretože odstránenie nukleárnych hlavíc zo svetového arzenálu prinesie so sebou zmenu v postojoch vyžadujúcich si mierové uzmierenie rozbrojov medzi národmi. Odzbrojenie je dnes nevyhnutné, docela jednoduché, pretože ľudstvo disponuje obrovským množstvom deštrukčnej kapacity.

Etiópia podporuje dohodu o zakázaní atmosferických nukleárnych testoch ako krok k tomuto cieľu, hoci parciálnemu kroku. Národy stále smú zdokonaľovať ich zbrane pomocou podzemných testov. Nie je tiež záruka proti nepredvídaným opätovne neohláseným testovaním v atmosfére.

Reálny význam dohody vidíme v pripustení úlohy vyjednávania medzi národmi. To znamená neodmietnuteľný fakt, že nikto nebude hroziť totálnou deštrukciou vyplývajúcej z nukleárnej vojny.

Tu je možnosť a výzva. Ak sú nukleárne sily pripravené deklarovať pravdu, musíme sa chopiť momentu zosilnenia inštitúcií a nástrojov ktoré poslúžia ako spôsob mierového riešenia problémov ľudstva. Konflikty medzi národmi budú pokračovať. Skutočná vec je však to, či sa budú riešiť silou. Alebo mierovými metódami a procedúrami, za asistencie nestranných inštitúcií. Samotná Organizácia je najväčšou takouto inštitúciou a Spojené národy majú väčšiu silu, ako si myslíme. Tu nájdeme zaistenie svetového mieru aj v budúcnosti.

Keby bolo dosiahnuté skutočné a efektívne odzbrojenie a prostriedky v súčasnosti používané na preteky v zbrojení by boli použité na zlepšenie ľudského žitia; keby sme sa sústredili iba na mierové využitie nukleárnych znalostí ako rýchlo by sme mohli zmeniť podmienky života ľudstva. Toto by mal byť cieľ.

Keď hovoríme o rovnosti medzi ľuďmi, nachádzame tiež výzvu a možnosť; výzvu dýchať nový život v zmysle ideálov uchovaných v charte, možnosti dostať sa bližšie ku slobode a pravdivej rovnosti a tak bližšie k mieru a láske.

Cieľ rovnosti medzi ľuďmi ktorý hľadáme je protiklad k vykorisťovaniu ľudí inými, ktorých stránky histórie a menovite tých písaných na Africkom a Ázijskom kontinente hovoria za všetko. Vykorisťovanie má mnoho tvárí. Akákoľvek forma sa nás však bude vyhýbať, keď nebude existovať a akákoľvek forma by mala byt zničená, ak existovať bude. V tom je tajné poslanie tejto organizácie, zaistiť to, že sen o rovnosti sa konečne splní aj ľuďom, ktorým to dosiaľ bolo odopierané a zaručiť, že vykorisťovanie na miestach z ktorých bolo odstránené nebude znovuzrodené v inej forme.

Ako slobodná Afrika sa vynorila počas poslednej dekády, kedy nedávne boli zahájené útoky proti vykorisťovaniu, kdekoľvek existovalo. A v tejto spojitosti tak bežnej v histórii, tento zvrat, stimuloval a podporil ostatných závislých ľudí aby obnovili úsilie na zvrhnutie utláčajúceho jarma a prehlásili ich základné právo ideálov slobody a rovnosti. Toto je jediný boj, boj nastoliť mier , a pokiaľ víťazstvo je zaručené, bratstvo a porozumenie ktoré živí a rodí mier, hoci aj čiastočný a neúplný.

V USA vláda prezidenta Kennedyho vedie mohutný zápas vyhubiť ostávajúce pozostatky rasovej diskriminácie v jeho krajine. Vieme, že tento konflikt bude vyhraný, a že pravda a právo zvíťazia. V čase tohto procesu, toto úsilie by malo byť podporené a mali by sme prejaviť našu sympatiu, spoluúčasť a podporu americkej vláde v týchto dňoch.

Minulý máj sa v Adis Abebe zišli hlavy afrických štátov a vlád. Počas troch dní, tridsať dva národov zúčastnených na konferencii demonštrovalo svetu, že ak existujú chuť a odhodlanosť, národy a ľudia rozdielneho pôvodu môžu spolupracovať v mieri, k dosiahnutiu všeobecných cieľov a zaistenia rovnosti a bratstva po ktorom túžime.

V otázke rasovej diskriminácie, konferencia v Addis Abebe každého, kto mal záujem naučila túto lekciu:

Pokiaľ filozofia, ktorá stavia jednu rasu nadradenou a druhú podradenou nebude totálne a natrvalo zdiskreditovaná a zakázaná;
Pokiaľ budú existovať prvotriedny a druhotriedny ľudia v ktoromkoľvek národe;
Pokiaľ farba ľudskej koži nebude mať taký význam, ako farba jeho očí;
Pokiaľ nebudú základné ľudské práva zaručené pre všetkých, bez ohľadu na rasu;
Pokiaľ deň, kedy sen o trvalom mieri a svetoobčianstve a vlády svetovej morálky ostane iba v prchavej ilúzii,a nebude dosiahnutý;
A pokiaľ ignorantské a nešťastné režimy, ktoré držia našich bratov v Angole, Mozambiku a Južnej Afrike v neľudskom otroctve nebudú zvrhnuté a úplne zničené;
Pokiaľ úzkoprsosť, predsudky, zlomyseľnosť a neľudská sebeckosť nebudú nahradené mierom, toleranciou a dobrou vôľou;
Pokiaľ všetci Afričania nebudú môcť vstať a hovoriť ako slobodné osoby, rovné pre očami celého ľudstva tak, ako sú si rovné pred Bohom;
Pokiaľ Africký kontinent nepozná mier. My Afričania budeme bojovať, ak bude treba a my vieme, že vyhráme, pretože sme presvedčený o víťazstve dobra nad zlom.

Spojené národy urobili veľa, priamo aj nepriamo, aby urýchlili odstránenie diskriminácie a útlaku na zemi. Bez možnosti obrátiť sa na svetový názor Afriky a Ázie, ktorý predstavuje táto Organizácia tento cieľ by mohol byť pre mnohých nedosiahnuteľný a odňatý. Pre toto sme skutočne vďační.

Ale môže byť spravené viac. Základ rasovej diskriminácie a kolonializmu bol a je v ekonomických nástrojoch, pomocou ktorých boli a môžu byť prekonané. Vykonávaním záverov zo summitu v Addis Abebe, africké štáty na seba prevzali určité opatrenia na ekonomickom poli, ktoré ak by boli osvojené všetkými štátmi OSN, mohli by čoskoro zmieniť radikálnosť rozhodnutia. Dnes žiadam o dodržiavanie týchto opatrení každým národom tu zúčastneným, ktoré sú plne oddané princípom zahrnutým v charte.

Neverím, že Portugalsko a Južná Afrika sú pripravené spáchať ekonomickú alebo fyzickú samovraždu ak existujú čestné a rozumné alternatívny. Verím, že takéto alternatívy môžu byť nájdené. Ale takisto viem, že pokiaľ sa nenájdu mierové riešenia rada na umiernenie a trpezlivosť nebudú nič platné; a bude zasadený ďalší úder organizácii, ktorá bude prekážať a vadiť a naďalej svedčiť o neužitočnosti v boji zaistiť víťazstvo mieru, slobody nad silami boja a útlaku. Tu je potom možnosť prezentovaná pre nás. Musíme konať, pokiaľ môžeme, pokiaľ existuje možnosť uplatniť tento legitímny proces nám poskytnutý.

Má táto organizácia autoritu a chuť konať? Ak áno, sme pripravení ju odieť do sily a chuti na vytvorenie a vymáhanie pravidiel a zákonov? Alebo je charta iba prostá skupina slov, bez obsahu a podstaty, pretože jej chýba základný zmysel? Času na úvahy o týchto otázkach je málo. Stánky histórie sú plné prípadov, kedy sa nechcení a okrajoví napriek tomu zjavili, pretože človek tak dlho váhal, až bolo neskoro. Nemôžeme pripustiť takéto meškanie.

Ak máme prežiť, musí prežiť aj táto organizácia. Prežiť, znamená zosilnieť. Výkonná moc musí disponovať veľkou autoritou. Prostriedky na dosiahnutie týchto rozhodnutí musia byť zosilnené a ak neexistujú, musia byť vytvorené. Musia byť vytvorené nástroje na ochranu malých a slabých pri jednaní s veľkými a mocnými. Všetkým národom, ktoré splnili podmienky členstva musí byť dovolené sedieť na tomto zhromaždení.

Musí byť zaručené rovnosť reprezentantov v každom z orgánov. Možnosti, ktoré existujú v Spojených národov predstavujú prostriedky, ktorými môžu byť hladní nasýtení, nahí oblečení a ignorujúci poučení. Musia byť uchopené a využité pre kvet mieru, ktorí nie je udržateľný pomocou vlastníctva a chcenia. Treba dosiahnuť požadovanú odvahu a sebadôveru. Odvaha je nám dúfam daná. Sebadôveru musíme získať, a na to musíme odvážne konať.

Veľké národy sveta by mali mať na pamäti, že v tejto dobe ich vlastné osudy nie sú vždy v ich rukách. Mier si vyžaduje spojené úsilie nás všetkých. Kto môže predvídať, čo môže zapáliť rozbušku? Nie je to iba malý a slabí, kto musí svedomito sledovať vlastné záujmy v OSN. Pokiaľ si menšie národy uplatňujú náležité hlasy pri ukľudňovaní svetových problémov, pokiaľ rovnosť, ktorú sa Afrika a Ázia snaží dosiahnuť je vyjadrená v rozrastaní sa členstva v inštitúciách ktoré založili Spojené Národy, dôvera však príde. Pokiaľ budú práva menšiny ľudstva tak pilne chránené, ako práva väčšiny, semená dôvery padnú na vyprahnutú pôdu.

Záujem každého z nás je však jednotný - život, alebo smrť. Všetci chceme žiť. Všetci hľadáme svet, kde ľudia sú oslobodení od bremena ignorácie, biedy, hladu a choroby. A my všetci budeme mať čo robiť, aby sme unikli smrteľnému dažďu jadrového spadu, ak nás zastihne katastrofa. Keď som rozprával v Ženeve roku 1936, nebol to žiaden precedens pre hlavu štátu adresovaný Lige Národov. Nie som ani prvý, ani posledný z hláv štátov, ktoré rečnia pred Spojenými Národmi, ale iba ja som rečnil obom, aj Lige aj tejto Organizácii. Problémy, ktoré nás konfrontujú teraz sú rovnako bezprecedentné. Nemajú opak v ľudskej existencii. Ľudstvo hľadá na stránkach histórie riešenia a precedensy, ale tie neexistujú. Toto je preto významná výzva. Kde máme hľadať naše prežitie, a odpovede na otázky ktoré neboli nikdy položené?? Musíme sa napred obrátiť na Všemohúceho Boha, ktorý povýšil človeka nad ostatné zvieratá obdariac ho inteligenciou a úsudkom. Musíme Mu veriť, a On neopustí a nedovolí nám zničiť ľudstvo, ktoré On vytvoril na Svoj obraz. A musíme sa pozrieť na samých seba, do hlbín našich duší. Musíme sa stať niečím, čím sme nikdy neboli a pre ktorých naše vedomosti a skúsenosti a prostredie boli zle pripravené. Musíme sa stať väčšími ako sme boli: odvážnejšími, s väčším duchom, s väčším rozhľadom. Musíme sa stať členmi novej rasy, prekonať predsudky, veriť svojej úplnej oddanosti nie pre národy ale pre naše spriatelené ľudstvo v rámci ľudskej komunity.

Preložil Qtko, upravil Kescho a I man